UHORSKO AKO ŠTÍT KRESŤANSKEJ EURÓPY

Územie dnešného Slovenska bolo dlho súčasťou Uhorska a tak dejiny Uhorska sú i našimi dejinami v plnom práve. O vzťahoch medzi Maďarmi a Slovákmi by sa dalo dlho a búrlivo diskutovať či už na politickej scéne alebo v krčme pri pive a vyvolať nával emócii či už pozitívnych ale vo väčšine prípadov negatívnych. Treba si uvedomiť že takto vyvolaná nenávisť voči druhým je cesta na ktorej nečaká nič dobré o čom nám v konečnom dôsledku hovoria i naše spoločné dejiny.

26175878_1519382271432051_1901716528_n

V roku 1453 padla Konštantínopol a s ňou aj Byzantská ríša, ktorá sa dlho bránila a hrdinsky odolávala proti obrovskej presile stále viac a viac mocnejšej a ambicióznejšej Osmanskej ríši. Ambície, moci chtivosť a um osmanských vladárov ju vyšvihol na vtedajšiu mocenskú špičku nielen z vojenského hľadiska ale aj z ekonomického a vzdelanostného.

Pád Konštantínopola bola obrovská katastrofa a posledná ,,rana z milosti“ už aj tak zomierajúcej a bezmocnej Byzantskej ríši, ktorá sa už ďalej nemohla rovnať ostatným susedným kráľovstvám. Takto sa definitívne otvorili dvere pre ešte väčšie dobyvačné plány Osmanov ako doteraz. Ešte pred pádom Konštantínopola Osmanská ríša systematicky obsadzovala Balkán a kráľovstvá ktoré sa nemohli rovnať tureckej moci. Technicky jediným súperom na európskej strane jej ríše bolo Uhorské kráľovstvo, ktorého hranica sa na dlhé obdobie našich dejín stala hranicou kresťanského sveta.  Medzi najschopnejších bojovníkov a ,,ochrancov kresťanstva“ patril Ján Huňady, sedmohradský šľachtic, ktorého meno pozná dodnes mnoho Slovákov a Maďarov a dodnes sa vedú dohady  o jeho pôvode či maďarskom, slovenskom alebo inom. Bol to schopný politik, veliteľ ale aj bojovník a dodnes sa nám zachovali piesne ale aj iné pripomienky o jeho činoch a reputácii či už medzi prostým ľudom alebo šľachtou. Vybojoval mnoho víťazných bitiek a môžeme veriť že oddialil osmanskú inváziu do Uhorska o desiatky rokov. Splodil syna Mateja Huňadyho, ktorý bol neskôr po smrti otca a Ladislava Pohrobka vymenovaný uhorským vladárom a pozdvihol v očiach zbytku európskych mocností ,,divoké a barbarské Uhorsko“ na ,,štít kresťanstva a Európy“. Prijal  meno Matej Korvín, vybudoval stálu žoldniersku ,,čiernu armádu“ ktorá sa vtedy mohla rovnať ostatným kráľovstvám Európy ak ich nepredčila. Založil univerzitu Istropolitana v dnešnej Bratislave a celkovo pozdvihol Uhorské kráľovstvo na európsku špičku. Podnikol niekoľko výprav proti Turkom ale napriek tomu sa mu ich nepodarilo vytlačiť z európskeho kontinentu. Po smrti Mateja Korvína začali nepokoje a boje o moc medzi šľachtou a magnátmi a sedliacke povstania ktoré boli utopené v krvi, kráľovstvo bolo rozdelené a oslabené, každý si chcel ukrojiť svoj kúsok, šľachtu zaujímali iba peniaze a jej výsady čo môžeme postrehnúť aj v záznamoch o pojednávaní na uhorskom sneme, avšak to bolo len predzvesťou ešte väčšej tragédie ktorá sa odohrala v roku 1526, tento rok zostane navždy vyrytí čiernym písmom v dejinách Uhorska či priam v dejinách strednej Európy, bola to bitka pri Moháči, kde vyhaslo mnoho životov šľachticov, cirkevných hodnostárov a hlavne bojovníkov. Pred prichádzajúcou pohromou varovali mnohý no rozprávali hluchým ušiam. Jedným z nich bol aj taliansky humanista, profesor na univerzite a kardinál Hieronym Balbus, ktorý priamo pôsobil v Uhorsku dokonca 10 rokov na území terajšieho Slovenska a tak mu boli pomery v tomto rozhádanom a nejednotnom štáte, kde si každý hľadel svojich záujmom zrejmé. Turecký tlak prezentoval ako výzvu moslimského sveta celému kresťanstvu: „Najhorší nepriatelia uprostred dňa napĺňajú všetko zabíjaním a pustošením, denne postupujú vďaka našej nesvornosti. Ich útok, ktorému bolo možné zo začiatku ľahko zabrániť, tak prudko zrástol, že akoby konal úderom obrovského blesku, pokračoval bez akejkoľvek námahy a prekážky, aby všetko naplnil skazou a potokmi krvi. Vravím, poskytli sme Turkom nie bezvýznamnú podporu, vydráždili sme odpočívajúceho vlka v kresťanskom stáde.“ Slová v ktorých by mnohí vedeli nájsť príklady i v dnešnej Európe. Osmany napokon konali. Pod vedením Sulejmana trpezlivo zaťahovali slučku okolo Uhorska. Uhorská šľachta sa však i naďalej správala bezstarostne, na pád pohraničných pevností na Dunaji dokonca mnohí reagovali s určitým potešením, kedy sa vyjadrovali o tejto obrannej línií ako o príliš drahej a zbytočnej. Boli presvedčení že Turkov ak bude treba porazia jedným bojom na otvorenom poli. K tomu naďalej pokračovali nezhody a boje vo vnútri kráľovstva čo značne oslabovalo moc krajiny, katastrofa bola na dosah. Správu o tomto žalostnom stave nám zanechal aj Antonio Burgio píšuc: „V kráľovstve sa dejú neslýchané zlodejstvá, bez najmenšej známky o spravodlivosti. Každý si robí, čo chce. Žije sa bezmyšlienkovito a náhodne zo dňa na deň. Kráľ a kráľovná sa nestarajú o vládnutie…Keby aj zavládla v tejto krajine solidárnosť a jednota, ako by sa mohli brániť proti Turkom, keď nemajú na to ani najpotrebnejšie vojenské sily, ani výzbroj…“. Narýchlo zverbovaná a zle vyzbrojená armáda Uhrov sa nemohla rovnať dobre vycvičenej, vyzbrojenej a veľmi dobre organizovanej osmanskej armáde ktorá mala ešte k tomu všetkému mnoho početnú presilu. Na našej stane stálo 25-tisíc vojakov s podporou 80 diel. Turkov bolo najmenej cez 100-tisíc a veľkú prevahu mali aj v strelných zbraniach. Na našej strane, bok po boku statočne bojovalo a umieralo mnoho Maďarov a Slovákov ale aj ďalších, porážka však bola neodvratná, po tejto bitke ktorá sa stala  triumfom pre víťaznú stranu Turci nemali súpera. Po tejto bitke mohla osmanská armáda plieniť, rabovať a zotročovať ľudí bez obáv že by sa jej mohol niekto postaviť. Podstatná časť krajiny a miest bola obsadená, tak ako aj Budín hlavné mesto Uhorska. Uhorsko bolo rozštiepené, slabé a ,,jednou nohou stálo nad priepasťou porážky a zabudnutia. Boje o moc a pre peniaze aj napriek tomuto neutíchali, stále hádky a boje medzi sebou boli na dennom poriadku a tak mohli Osmani zo svojich nových provincií podnikať vojenské výpady aj za Dunaj, kde vypaľovali, rabovali a brali ľudí do otroctva čo dalo vzniknúť aj mnohým či už literárnym alebo hudobným dielam. Uhorsko bolo znovu jednotné až po bitke pri Viedni, po porážke osmanov bol znovu obsadený zbytok krajiny a misky váh sa naklonili na druhú stranu…

Hans_Guldenmund_Die_gefangen_klagen

Za zmienku by stálo ešte veľmi mnoho faktov-zaujímavostí či už o historických osobnostiach alebo udalostiach,  ale to nie je predmetom tohto článku ktorý má predovšetkým informovať o časoch keď bolo dnešné Slovensko súčasťou Uhorska a naši predkovia bok po boku bojovali a umierali spolu s predkami Maďarov ale aj s predkami iných národov ktorý boli tak isto súčasťou spoločného kráľovstva. Udalosti okolo Tureckých vojen sú akýmsi mementom a odkazom dnešnej spoločnosti. Nemali by upadnúť do zabudnutia inak ak sa nepoučíme z našich dejín, budeme odsúdení si ich prežiť znova.

 

 

Dvořák P.: Stopy dávnej minulosti 8. Slovensko v čase tureckých vojen. Budmerice 2016.

Horváth, P./Kopčan, V.: Turci na slovensku. Bratislava 1971.

Kopčan, V.: Turecké nebezpečenstvo a Slovensko. Bratislava 1986.

Lendvai, P.: Maďari. Víťazstvá a prehry. Bratislava 2011.

Mrva, I./Segeš, V.: Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava 2012.