SLOVENSKO – MAĎARSKÉ VZŤAHY , SÚ NAOZAJ BÚRLIVÉ?

Naša vlasť, Slovensko, tým, že sa územne rozkladá v centre Európy, vo vnútrozemí, má na každý smer iného suseda. Z juhu susedíme s Maďarskom, na východe s Ukrajinou, na severe s Poľskom a na západe s Českom a Rakúskom. Ako to už býva aj v bežnom živote, vzťahy so susedmi nám ovplyvňujú náš každodenný život. Na Slovensku, hlavne vďaka politikom, snáď najviac rezonujú vzťahy s našim južným susedom, Maďarskom.  Odhliadnuc od prilievania oleja do ohňa, či už maďarských alebo slovenských politikov, je celkom pochopiteľné, že s krajinou, s ktorou nás spája spoločná minulosť už prakticky  1100 rokov  máme spletité vzťahy. Nastáva však doba, keď spojenectvo v strednej Európe, je pre nás nie len výhodné pri presadzovaní spoločnej politiky v rámci EU, ale aj nevyhnutné, ako odolať nepochopiteľnej až vlastizradnej politike väčšiny štátov v západnej Európe a ich postoju voči ekonomickým a zväčša nelegálnym migrantom či už z Afriky alebo Blízkeho východu.

Keď sa pozrieme späť do histórie, zistíme, že len vzájomná spolupráca a súdržnosť, nám pomáhali prežiť v ťažkých časoch, či už to boli nájazdy Tatárov alebo  turecký vpád.

Avšak, keď sa na to pozrieme detailnejšie, zistíme, že aj napriek istým nezhodám v minulosti, sme žili ako národy  v symbióze a že bežní ľudia, tak ako aj dnes, nemali problém s tým, kto je Slovák a kto Maďar.

Už po príchode starých Maďarov do Karpatskej kotliny na prelome 9. a 10. storočia n.l. to z pohľadu archeológov vyzerá, že ich príchod v konečnom dôsledku nebol pre spoločenstvá Slovanov žijúcich na tomto území takým negatívnym javom v ich ďalšom vývoji a po páde Veľkej Moravy nastáva pomerné rýchle splynutie, hlavne čo sa týka materiálnej kultúry do jedného celku. Behom jednej, dvoch generácií teda dochádza k postupnému splývaniu zvyklostí miestneho slovanského a novopríchodzého maďarského etnika.  Písomné pramene z roku 892 uvádzajú aj staromaďarsko-veľkomoravské spojenectvo, keď maďarské oddiely bojovali za Svätopluka proti Frankom. K tomuto sa viaže aj legenda o bielom koni, keď uzavrel spojenectvo Svätopluk s Arpádom, ktorý mu daroval bieleho koňa, sedlo a uzdu, za čo žiadal zväzok trávy, krčah vody a hrsť zeme. Zaujímavosťou je dokonca písomná sťažnosť Bavorských biskupov pápežovi kde popisujú že časť populácie Slovanov žijúcich na území Veľkej Moravy si po vzore starých Maďarov nechali oholiť hlavy a spoločne podnikajú na ich územie lúpežné výpravy. Tieto správy okrem množstva iných čo to napovedajú o minimálnej rozdielnych postojoch Veľkomoravskej spoločnosti voči starým Maďarom a že teda neboli len negatívneho razenia.

A aj keď na novoobsadenom území boli Maďari najvyššie postavenou vrstvou medzi pôvodným obyvateľstvom, ich zvyklosti a kultúra prenikali do tradičných štruktúr maďarských kmeňov, vrátane elity, na čo poukazujú slovanské mená vojvodcov a kmeňových kniežat.

Po vzniku Uhorského kráľovstva, na prelome 10 a 11. storočia, bolo Uhorské kráľovstvo špecifické tým, že dominantné etnikum nebolo maďarské, ale práve naopak, nemaďarské (prevažne Slovania, Nemci). V knihe mravných poučení prvého uhorského kráľa Štefana I. pre jeho syna, kráľoviča Imricha, zdôrazňuje potrebu znášanlivosti k ľuďom iného jazyka: „lebo kráľovstvo jediného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké.“

Na juh Uhorska  prakticky od 30. rokoch 15. storočia, začali útočiť Turci, „tá zbojnič divoká“ ako ich opisoval Samo Chalúpka vo svojich básňach, a využívali rozbroje v Uhorskom kráľovstve. Po obsadení Sedmohradska a území dnešného Srbska a Bosny, si aj v Uhorsku uvedomovali tureckú hrozbu, avšak uhorská šľachta sa nevedela proti tejto hrozbe zjednotiť, načo doplácalo bežné obyvateľstvo. Svetlou výnimkou bol tzv. turkobijec, Ján Huňady, otec Mateja Huňadyho prezývaného aj Matej Korvín, ktorí so svojimi armádami zloženými prevažne zo Slovákov, kde obidvaja, otec aj syn, dokázali Turkov porážať a vytláčať ich z už dobitých pozícií na dolnom Uhorsku.

Ďalšia ťažká skúška pre naše národy prišla s vpádom osmanskej ríše do Uhorského kráľovstva  začiatkom 16. storočia a vyvrcholením bitkou pri Moháči 29. 8. 1526, ktorá skončila z pohľadu Uhorského kráľovstva debaklom. Neúplná zhruba 25-tisícová armáda uhorského a českého kráľa Ľudovíta II. bola rozprášená 100-tisícovou armádou osmanského sultána Sulejmana I. Najväčší problém nebol ten, že tam padlo skoro 25 tisíc vojakov, ale hlavne v tejto bitke padlo hlavná časť vysokých predstaviteľov či už v cirkevnej hierarchii alebo magnátov zastávajúcich popredné úrady na kráľovskom dvore. Na ústupe sa utopil aj uhorský a český kráľ Ľudovít II. Toto bola z pohľadu uhorského a českého kráľovstva veľká taktická chyba a ovplyvnila región strednej Európy na dlhé desaťročia.

Po tejto bitke sa, na relatívne dlhé obdobie, presťahoval kráľovský dvor do Prešporku, súčasnej Bratislavy. Takisto južné a stredné časti Uhorského kráľovstva boli dlhodobo obsadené a okupované osmanským vojskom, veľké množstvá obyvateľov bolo povraždených alebo odvlečených do otroctva.

Uhorsko sa tak na dlhú dobu stalo hrádzou, ktorá zachytila turecký nápor a nepustila ho ďalej do západnej Európy.

Najbližšie roky priniesli súboj o moc a kráľovskú korunu Uhorského kráľovstva, ale bolo treba aj vystavať novú armádu. Keďže južné a stredné Uhorsko bolo pod nadvládou Osmanov, verbovali sa muži hlavne z horného Uhorska, pre mnohých naši priami predkovia. A veruže tento mohutný nápor v konečnom dôsledku aj zastavili.

Spoločnou silou sme ako národy dokázali mnohé, problémy nastávali až našou nejednotou, roztrieštenosťou či nepripravenosťou. Práve taký stav a jav v spoločnosti či štáte je vždy pre nejakú tú ticho pozorujúcu tretiu stranu výhodný a keď si z dejín nebudeme brať príklad a naďalej sa medzi sebou trieštiť a celú spoločnosť viesť k nepripravenosti môže sa ľahko stať že budeme opäť odsúdený na prežitie si temných častí našej minulosti znova.

maďarsko2